Co tu děláš?
Čekám.
Nač?
Ach, zvolal s ironickým patosem, nač múže člověk čekat, když je mu dvacet let a na nebi jsou hvězdy a ve vzduchu písně?
Mluv v próze.
Čekám na ženu.
Myslím, že sa mi podarilo nájsť svojho literárneho hrdinu. Volá sa Rudolf a píše články do literárneho časopisu Irdiny šerpy. Býva s maliarom Marcelom v malom avšak krásne zariadenom byte v Paríži v prvej polovici devätnásteho storočia. Patrí medzi predstaviteľov vtedajšej parížskej bohémy. Usporadúva párty, ale nie hocijaké. Sú plné vína, konverzácii, úvah, hudby, rozpráv a bláznivých nápadov. Jeho neustálym problémom je získať peniaze, s ktorými žiaľ neviem hospodáriť, ale stále sa chystá kúpiť si knižku Jeana Baptistu Saya, aby s to naučil. Vec, pre ktorú si ma však získal najviac je jeho predstava o žene.
...snil o velké lásce, o vášni na deset svazkú, skutučné lyrické básni s měsíčním svitem, se západy slunce, s dostaveníčky pod smuteční vrbou, se žárlivosti, vzdechy... Žena, která by byla ochotná stát se jeho mdlou, andělem v sametových šatech, jež by mohl zahrnovat libovolným množstvím sonetú psaných na jívových lístcích.
Dlho mal problém takú ženu nájsť. Raz, keď ho vlastný strýko uväznil vo svojom dome, aby mu nenapísal príručku Dokonalý kamnář. Cez okno však spoznáva ženu ktorá býva nad ním a do ktorej sa okamžite zamiluje. Keďže sa s ňou nemôže stretnúť spraví malú dieru do steny. K šťastiu mu stačí malý dotyk a možnosť komunikácie. Nádhera. Vďaka pán Henri Murger .