Už dlhší čas som plánoval výlet do Drážďan, pred vojnou jedného z najkrajších nemeckých miest. Nakoniec sa všetko udialo veľmi neplánovane, úplne ponechané náhode. Keďže za 300 km si Deutsche Bahn pýta 1140Kč a Eurolines 900Kč, rozhodol som sa s kamarátkou Zuzkou o siedmej ráno v sobotu 25.4 postaviť pred hlavnú stanicu v Prahe a stopovať. Šťastie nám ozaj prialo a za 15 minút sme už sedeli v aute s rakúšanom, ktorý študoval v Holandsku, žil v Paríži a momentálne pracuje ako programátor v Prahe. Zviezol nás priamo do centra. Niečo po deviatej sa mi tak začal plniť dávny cestovateľský sen.



Asi dva týždne predtým som sa snažil kontaktovať nejakých dobrovoľníkov z hospitalityclub kvôli bezplatnému ubytovaniu, avšak neúspešne. Asi o 10 večer, deň pred odchodom, som ešte skúsil poslať pár správ náhodne vybraným. Tesne potom, ako sme prekročili hranicu mi prišla smska, že môžem u jedného z nich prespať. Nejaký Ben. Vôbec som si nepamätal, ktorý to bol, ale okamžite som mu odpísal, že by sme sa mohli stretnúť o 6 večer pred Hauptbahnhof-kein Problem...

Prešli sme sa centrom mesta zamierili rovno na Zwinger(tretia fotka), nádherného barokového paláca, ktorý bol v roku 1945 celý zničený. Pri vchode je napísané ako ho ameritsko-britský spojenci zbombardovali a pod tým, ako ho za 19 rokov nanovo postavili-ako inak za pomoci sovietskych robotníkov. Ak sa komunistom niečo podarilo, tak je to práve toto. Vnútri Zwinger sa dnes nachádza Gemäldegalerie, kde je množstvo barokových náboženských obrazov. Strávili sme tam krásne 2 hodiny. Odtiaľ opäť do centra, ktoré sa pomaličky dostáva do pôvodného stavu...

Po chvíli sme pocítili veľký rozdiel medzi Prahou a Drážďanmi. Turistov tu bolo síce tiež dosť, ale nepôsobili tak masovo a uponáhlane. Šla z nich veľká pohoda. Užívali si to. A my vlastne tiež. Keď sme si obzreli všetky chrámy, do ktorých bol voľný vstup, ľahli sme si do trávy v parku pri rieke Labe. Len tak sme tak hodinku ležali a nasávali tu nádhernú atmosféru. Potom sme sa ešte prešli aj do typicky socialistickej štvrti a pred šiestou sme už stáli pred Hauptbahnhof, kde sme sa mali stretnúť s Benom. Bolo to veľmi zvláštne a vtipné zároveň. Len tak tam stáť obzerať sa po človeku, o ktorom neviete ako vyzerá. Našťastie nás ľahko spoznal. 24 ročný študent Technische Universität Dresden, polovičný francúz, veľký cestovateľ a veľmi milý, komikatívny človek. Zobral nás k nemu na intrák. Povedal nám, že tam bývajú spolu štyria, čo ma trošu prekvapilo, avšak na nemecké pomery to znamená úplne niečo iné. Bol to obrovský štvorizbový byt s kuchyňou a dvoma kúpelňami. Odvtedy študentský byt mojich snov. Moju vďaku som vyjadril tým, že som navaril večeru. Stalo sa to už takým akýmsi zvykom, že hocikde prídem chopím sa varenia. Ako odmenu som dostal vraj najlepšie nemecké pivo Radenberger. Po večeri sme si šli kúpiť víno do Lidla a nasadli do električky smerom ku študentskej časti mesta Neustadt plnej barov, parkov a klubov. Usadili sme sa v najväčšom parku, kde už bol nočný život poriadne rozbehnutý. Grilovalo sa tam tak, že sa až vytváral mierny oblak. Voňavá Bratwurst to je to Nemecko, ako ho mám najradšej. Ako sme tak sedeli a popíjali sladké víno(tam sa Ben prejavil ako francúz znechutením výberom Lidla) začalo pár ľudí v strede robiť ohňovú šou do čoho sa pridali aj bongá. Bolo tam skutočne príjemne. Až mi bolo ľúto, že takéto miesto nie je aj niekde v Prahe, teda aspoň nie v takejto veľkej miere. Víno sa však rýchlo vypilo, a tak sme sa šli prejsť. Aj so svojím spolubývajúcim nám ukázali množstvo zaujímavých barov, klubov a miest, do ktorých by sme sa ako bežní turisti pravdepodobne nedostali. Ocitli sme sa na chvíľku na metalovom koncerte, v bare, ktorý bol robený ako obývačka z čias DDR, trošku alterantívnejší bol bar Trotzdem(napriektomu), na moje želanie sme skočili aj na dramáč a nakoniec sme do štvrtej ráno tancovali na diskotéke s pravým nemeckým nádychom. Na druhý deň sme boli už dosť unavení, a tak sme sa už len posatavili na cestu, ktorá smeruje na diaľnicu, aby sme si znovu niečo stopli. Ani po hodine nám však nikto nezastavil. Skúšali sme zavolať nejakým ľuďom, čo ponúkajú odvoz, ale mali už plno. Vtedy mi nebolo až tak všetko jedno, pretože nám hrozilo, že budeme musieť dať 31 euro za jednosmernú cestu vlakom. Našťastie nám ale zastavila jedna češka, ktorá šla do Prahy na prijímacie skúšky, vďaka ktorej sme už o 3 boli na naspäť...
Občas je väčší zážitok menej plánovať a skôr sa len tak nechať spoliehať na náhodu. Dúfam, že si niečo podobné po skúškovom znovu zopakujem...
