Dnes bol krásny deň. Raňajkoval som v rodinnom kruhu, piekol si svoj obľúbený metrový koláč, najedol sa úžasnej kapustnice, prevetral som favoritku, bol som na chate, po dlhšom čase som videl moje žilinské lásky, večeral som úžasné údené mäsko a vypil si s otcom pohár vína. Napriek tomu viem, že taký krásny v skutočnosti vôbec nebol. Mama bola smutná, že som nebol doma celý deň, otec bol sklamaný, že už nechcem chodiť do kostola a kamarátky trošku nahnevané, že som nezostal aj na noc. Jediný spokojný bol asi iba môj žalúdok, čo je na tom najsmutnejšie. Tak až sem som to dopracoval. Odišiel som ďaleko s domnienkou, že viem čo robím, a že to zvládnem oboje. V škole to ako-tak ide, život na intráku vie byť nádherný, Praha nie je vždy len naháňajúca sa masa,
lenže doma to už akosi nejde. Tam kde som, som málo a tam, kde nie som, som zas za toho zlého. Vlastne ich chápem, pretože so vzťahmi to veľmi neviem. Keď treba hovoriť totiž väčšinou mlčím alebo odchádzam. Dnešný deň vnímam ako svoje zlyhanie, aj keď bol svojím spôsobom tak krásny.
lenže doma to už akosi nejde. Tam kde som, som málo a tam, kde nie som, som zas za toho zlého. Vlastne ich chápem, pretože so vzťahmi to veľmi neviem. Keď treba hovoriť totiž väčšinou mlčím alebo odchádzam. Dnešný deň vnímam ako svoje zlyhanie, aj keď bol svojím spôsobom tak krásny.