close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
,,Nič nevyvolá tak prudko pocit nekonečna ako ľudská hlúposť."

Výpoveď moravskej dôchodkine

23. října 2008 v 8:58 | thomako |  angažované
,,Kráčala som po ulici. V jednej ruke palička, v druhej kabelka. Nádherné jesenné sobotné ráno. Od cesty sa na mňa z bilbordu milo usmieval jeden doktor v oranžovej veste, ktorý mi s úsmevom oznamoval, že ma vylieči. Aký fešák to len je, vravím si. Viete mám bolavú ľavú nohu. A tie nekresťanské poplatky v nemocnici...Som síce vdova a z môjho života toho už veľa neostalo, ale však aj zapadajúce slnko dokáže ešte trošku zahriať...Vtom som mala zvláštnu vidinu. Ako mi neskor povedali, spadla som na zem a strašne so mnou triaslo. Ocitla som sa v dome svojej nevesty. A to zrovna u tej najprotivnešej. Môj druhorodený syn, moj drahý Honzík si vám pred troma rokmi zobral jednu fiflenu, manažérku jedenej kozmetickej firmy. Taká ženská len na parádu dobrá. Nikdy mojmu Honzíčkovi poriadne vepřové neurobila. Furt mu len tie cestoviny varí. Povedzete je toto vari jedlo pre poriadneho chlapa? A čo to chudiatko malý Štepánek...Stála som v rohu izby, vedľa tej nechutmej koženej sedačky, na ktorej sa mi vždy tak potí zadok. Pohľad mi okamžite padol na moju nevestu. Kľačala na zemi, v rukách pevne stískala misu, v ktorej miesila nejaké cesto. Posobila veľmi spokojne, ba dalo by sa povedať až oddane. Ten výraz sa mi hlboko vryl do pamate. Vedľa nej si houkal malý Štepánek. Pred ním bol už iba prázdny tanier s obhrýzenými kostičkami. Ako žena z moravskej vesnice som ihneď spoznala zvyšky mladej kachničky. Moja pozornosť sa náhle posunula na mojho milovaného Honzu, ktorý pospával v kresle. V ruke mu visel dopitý plzeňa z vrecka mu trčal nejaký papier. Keď som sa lepšie pozrela zistila som, že je to PNka na 14 dní. Bola som na neho taká pyšná. Chlap má byť predsa hlavne manželom a otcom...Vtom vstúpil do dverí starší pán s plnšou červenkastou tvárou. Po jeho boku stála nejaká blonďavá slečna/pravdepodobne jeho dcéra/. Ten pán pristúpil ku mne, podal mi ruku a milo odvetili: Voľte číslo sedem, vás a vašu rodinu do raja dostanem! Bola som tak ohromená, že som až omdlela... Prebrala som niekde pri ceste a prvé, čo som uvidela bola velkoplošná reklama na prerábajúcej sa fare/robia tam novú medenú strechu/. Na tejto reklame bol ten istý pán, ktorého som videla u svojej nevesty. Bolo to ako božie zjavenie. Zázrak. Mala som chuť kričať od šťastia. Vtedy som si uvedomila, aký je dnes deň a bežala som na obecný úrad..."




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sans Nom Sans Nom | Web | 23. října 2008 v 9:07 | Reagovat

good =)

2 nightmare nightmare | Web | 25. října 2008 v 17:30 | Reagovat

Hm, pekne, pekne. Ako vidí zasahuješ do abstrakcie:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama