Zo Ziliny vyrazam za velmi zvlastnych okolnosti. Zistujem, ze neviem kde mam telefon, vsetci po mne kricia, aky som neschopny a to chcem ist tak daleko, mam problem kvoli registracii volitebneho predmetu a nestiham si vytlacit adresu svojho kempu, pretoze nam odpojili na tento den internet. Mama sa so mnou luci so slzou v ociach a ja poriadne netusim kde som a kam idem. K tomu vsetkemu este je moj vlak hrozne preplneny a ja stojim s ruksakom nalepeny na dverach.
Tak takto nejako som zacal svoju vysnivanu cestu do Nemecka na kemp dobrovolnickej prace. A to som este nevedel, co ma na tejto ceste caka. Ked som konecne dorazil do Prahy, bolo pol rano a prave zacala silna burka. Vystupil som a zistil som, ze na stanici su v tomto case skoro sami cigani. Hladam si miesto niekde na lavicke, a ked si konecne sadnem, zrazu sa okolo mna zhrkne partia napitych romov. Chcu nejake peniaze, ale ja sa tvarim, ze ziadne nemam. Chyba. Su coraz dotiravejsi. Nenapadlo ma nic ine ako utiect. Na najblizsej zastavke si rozkladam mapu a hladam cestu do stanice Praha-Smichov. Idem peso, vsak co sa mi tu v tejto nadhernej prahe moze stat. Po polhodine chodze zistujem, ze som sa dostal niekam inam ako som chcel. K tomu vsetkemu sa este poriadne rozprsalo. Nic to, zahram sa na velkeho turistu a odchytim si prvy taxik. Vyjde z neho divny pan, ale nedam sa doradit. Vojdem do auto a pokusam sa nadviazat rozhovor. Taxikarovi vsak nie je do reci a jedine co mi povie je, aby som otvoril trosku okno, lebo mu rosia skla. Vobec ho vsak netrapilo, ze na mna z toho okna bude trosku prsat. Ked si myslim, ze som v bezpeci, narazim na zavrete dvere stanice a napisom, ze otavarame az o rano. Je 1:15. Hodinu sedim na lavicke oproti stanice, ked sa ku mne priblizia opiti bezdomovci. Su hlucni a vyzeraju agresivne. So stuhnutym srdcom znovu utekam. Tentokrat do prveho nonstopbaru. Casnik mi so zacudovanim podava dzus. Sadnem si a zacnem si citat. Ludia na mna hladia ako na blbeho. Asi na 70 strane, okolo pol 4 sa z nicoho nic strhne bitka vedla mojho stola. A nie hocijaka. Jednemu chlapikovi tecie krv z nosa. Miznem najrychlejsie ako sa da. Do piatej rano sa tulam po prazdnych ulickach v okoli stanice a preklinam sa. Ked vsak nasadnem do vlaku do Norimbergu, vsetko zle zo mna odpada. Cesta do Brem potom prebehla bez vacsich problemov. Je tu nadherne.
Zatial mozem povedat, ze ta cesta stala za to. O tom ake to tu je vam napisem neskor. Zatial sa majte.
ale ty vies, ze som nechcela mat pravdu :) vidis, stalo to za to! takze predpokladam, ze intrak si si uz pozrel sam, ked mas net.... okej, drz sa, velky cestovatel :D