O tom aké je to vyraziť si niekde sám so sebou.
Niekedy si predstavujem, že sme vlakové stanice a medzi nami chodia rýchliky a osobné vlaky. Vozia nám túžby, priateľstvá, úspechy, lásku, ale aj stratu, nenávisť, hnev a opustenosť. Tušíme, že sú na ceste, niektoré ešte ďaleko, niektoré bližšie, iné už len pár desiatok metrov, ale pokiaľ ešte nedorazili, ako by vôbec neexistovali. Nepoznáme ich cestovné poriadky, a tak stojíme a čakáme, kým sa z diaľky vynoria svetlá, ktorý vlak zastaví v našej stanici a kedy začujeme škripot bŕzd...
Už tretí víkend za sebou som sa rozhodol, že sa vyberiem na festival. Znova pásik na ruke, pivo, pečená klobáska a zaujímaví ľudia. Tento krát netradične v areáli klubu Stanica. Konal sa tam festival animovaného filmu Fest Anča. Okrem filmov tam hrali aj dve slovenské kapely, ktoré sa mi osobne veľmi páčili. Hrali úplne obyčajne, prirodzene, nenútene, možno až trošku skromne. Chvíľku som mal pocit ako by som bol na ich skúške niekde v garáži. V piatok večer to bola skupina The Jelly Belly a v sobotu skupina Nové Mapy s úžasnou speváčkou Danou Mazálovou. Oba koncerty boli doplnené ešte aj videoprojekciou, čo ma príjemne prekvapilo. Čo sa týka filmov, videl som dva celovečerné a potom set tridsaťsekundových filmov. Zistil som, že nakrútiť takýto krátky film, by nemuselo byť až také nereálne. Dva boli totiž na tému Ficove diaľnice a prijatie eura. Možno ma raz podobne napadne nejaký zákerný scenár. Najväčší prínos tohto festivalo vidím v tom, že som uzrel svoj prvý nemý film Lost world z roku 1925, na ktorom sa podieľali aj tvorcovia prvého slovenského Jánošíka. Osobne sa mi nikdy nepáčili dobrodružné scifi o dinosauroch plné efektov ako napríklad Jurský park, ale toto ma úplne dostalo. To, čo dokázali tvorcovia v tej dobe a ešte aj bez zvuku je úžasné. Z nášho terajšieho pohľadu boli niektoré scény trošku smiešne, keď som si ale predstavil, že to pozerám pred osemdesiatimi rokmi, normálne som sa bál. Raz mi totiž otec hovoril, že keď ľudia prvýkrát v kine videli rútiaci sa vlak na plátne smerom k nim, dostali taký strach, že všetci utiekli. Musela to byť krásna doba. A potom ešte tie herečky s veľkými očami...
Na tento festival som sa veľmi tešil. Nepredvídateľné okolnosti však spôsobili to, že som mal lístok, ale nemal som tam s kým ísť. Tak som šiel sám. V piatok som tam stretol ešte pár známych ,,staničiarov", v sobotu už nikoho. Bolo mi z toho trošku smutno, ale mohol som si za to iba ja sám. K tomu všetkému ešte pršalo. Našiel som si teda voľné miesto, preložil si nohu cez nohu,sedel, pozeral, popíjal pivo a počúval cudzie rozhovory. Vytvoril som si taký svoj vlastný svet a bolo v ňom celkom fajn.
Tuším, že počujem z diaľky škrípot bŕzd...