Dnes, deň pred ukončením svojej intenzívnej osemdňovej brigáde na streche Mobisu, som úspešne upadol do pracovného stereotypu. Poviem vám, je to zvláštny pocit. Vstanem už dokonca desať minút pred budíkom. Ani neviem ako a sedím v aute, čo nás dováža. Zrazu som na streche a ukladám nobasil(objavil som niekoľko nových zlepšovákov, ktoré keď praktikujem spôsobujú mi ohromnú radosť). Na obed chodím dobrovoľne aj so svojím spolunosičom až o 1 medzi poslednými. Pospím si za halou na polystyréne do 2, do 4 sa tomu znovu naplno oddávam. Okolo 5 sa formálne pridávam ku spoločnému ,,bohovaniu" a keď prídem domov o 7 pomáham ešte vynášať bordel, pretože prerábame. Momentálne pijem pivko, mám vyložené nohy a tuším, že mi smrdia ponožky...Bože, ja chcem byť zase normálny!