close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
,,Nič nevyvolá tak prudko pocit nekonečna ako ľudská hlúposť."

Brain storming

25. července 2008 v 15:57 | thomako |  stalo sa mi...
Po týždni som si konečne v kľude sadol pred počítač. Zrazu sa nikam neponáhľam, nad ničím nemusím rozmýšľať, už žiadna hĺbková analýza. Proste si len tak sedím. Je to nuda.
V žilinskom klube Stanica sa tento týždeň konal divadelný workshop, na ktorom som samozrejme nemohol chýbať. Išiel som naň bez toho, že by som mal nejakú predstavu o čo tam vlastne ide, v zvláštnej doznievajúcej ,,pohode", za to však s veľkou chuťou.
Celý workshop by sa dal rozdeliť do troch častí. Prvá vec, na ktorej sme pracovali bola analýza divadelnej a rozhlasovej hry Rabínka od súčasnej dramatičky Anny Gruskovej. Najprv sme si ju samy prečítali a potom ju rozberali. Chvíľami som mal pocit, že som sa vrátil na hodinu slovenčiny. Lenže táto hodina trvala skoro dva dni. Časom som však pochopil, aké je to v divadle veľmi dôležité. Začali sa mi odkrývať také súvislosti, na ktoré by som v živote neprišiel sám.
V našej skupine nás bolo sedem. Traja muži a štyri ženy. A to úplne odlišné typy. Štyridsaťročný fotograf, tridsaťročný vojak s povolania, študentka špeciálnej pedagogiky tzv. dramaterapie z Hradca Králove, dve pätnásťročné baby z Trenčína a jedna prváčka z nášho gymnázia. Napriek tomu sme si medzi sebou veľmi dobre rozumeli. A to aj vďaka našej skvelej lektorky Ivete, ktorá vedie ochotnícke divadlo v Leviciach.
V utorok večer sme sa rozdelili na dve časti, zobrali si texty a zahrali sa na režisérov. Z hier sme si vybrali tému, ktorá nás najviac inšpirovala a začali sme si písať vlastný scenár tak, že sme si povyberali repliky z toho pôvodného. Bola to zaujímavá úloha, no veľmi náročná a unavujúca, pretože sme si k tomu mali vymyslieť aj spôsob herectva, atmosféru a priestorové rozloženie. Ešteže nás okolo desiatej zavolali, že vonku je opekačka. Každý, kto vedel na niečom hrať hral a ja som si to všetko pekne vychutnával pri pivečku. Tak nádhernú komornú atmosféru som ešte nezažil. Lektor z druhého workshopu si tam vzal špeciálny rezonančný koreň, na ktorom hral s pomocou čistiacej kefy. Nezabudnuteľné.
Tretiu fázu našej tvorby sme začali rôznymi kontaktnými pohybovými cvičeniami. Na rôzne emócii sme si vytvárali sériu pohybov, do ktorých sme potom pridávali aj rôzne zvuky. Ono by na tom nebolo ani nič zvláštne, lenže my sme to robili v dvojici a to tak, že sme boli stále spojení nejakou časťou tela. Po dvoch hodinách sme tam boli ako v blázinci. Tieto emócie a pohyby sme potom prenášali do textu. Táto časť bola asi zo všetkého najťažšia, ale postupne sa nám to začalo všetko odkrývať. Postupne. Včera okolo jednej ráno nám Iveta konečne povedala, že je spokojná. Medzitým sme si vytvorili ešte aj druhý koncept našej hry, kde sme sa zamerali na paralely so súčasnosťou.
Naša hra sa totiž odohráva počas druhej svetovej vojny v Bratislave. Hlavná hrdinka je Gizi Fleischmannová, vedúca Ústredne Židov na Slovensku, ktorá obetuje celý život transportovaniu Židov zo Slovenska do Palestíny. Našou paralelou boli teda rôzne útoky neonacistov a násilné skupiny známe ako Hooligans.
Dnes okolo pol jednej sa nám úspešne podarilo odprezentovať dva koncepty. V prvom sme využili prvky štylizovaného znakového herectva v spojení s pohybom a v druhom sme spojili prvky dokumentaristiky so psychologickým hereckým prejavom. Trvalo to síce necelých štyridsať minút, my sme však do toho dali takmer všetko, čo sme v sebe mali. Našou odmenou bola hrdosť v očiach našej lektorky.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama