

Martina Hubu som prvýkrát začal vnímať ako herca vo filme Obsluhoval som anglického krále, kde hral hrdého vrchného čašníka. Odvtedy ho považujem za absolútnu slovenskú hereckú elitu. Hneď na to som videl inscenáciu Popol a vášeň a jeho režisérske dielo Tančiareň. Sedel tam vtedy v rade predo mnou, takže to môžeme brať tak, že som ho stretol už aj osobne. Bolo to tesne pred mojimi prijímacími skúškami na herectvo a neskutočne som ho obdivoval. Tak zvláštne tlieskal s tými jeho dlhočisnými ručiskami. Celkovo sa mi tie jeho ruky páčia. Akokeby mali samostatnú úlohu, tak nádherne vie s nimi gestikulovať. Prečo vlastne o ňom píšem? Pred chvíľou som sa totiž vrátil z jeho ďalšieho predstavenia. Tragikomickej monodrámy Kontrabas o osamelom basistovi štátneho orchestra. Stále ho mám pre očami ako tam stojí a zviera ten monumentálny nástroj. Celá hra bola vlastne psychoanalýza jeho osobnosti. Ako ten nástroj miluje, aký je v orchestri dôležitý, nenahraditeľný a vzápätí priznáva, že je to len oštara, ktorá vlastne nedokáže vydať ani jeden krásny zvuk. Je zamilovaný do krásnej sopranistky, lenže ako kontrabasista nemá takmer žiadnu šancu, že s ňou bude niečo hrať. V tom spočíva jeho tragika. Avšak táto hra má množstvo komických situácii, takže máte na konci pocit, že to bolo dokonalé. Nikdy som doteraz nezažil, že by sa ľudia postavili už pri prvom tlieskaní. Jednoducho musíte. Z tejto hry som si zobral jednu krásnu myšlienku, že niektorí ľudia sú ako kontrabas. Aj keď navonok na to nevyzerajú, dokážu zo seba vydať, aj ten najjemnejší a najkrajší tón. Stačí iba chcieť.
Výstižný! Úplne sa s ním stotožňujem. Včera som bola na Salóne u Liszta, kde bol jedným z hostí práve Martin Huba. Ľudia ho počúvali so zatajeným dychom, aby im neušla ani jedna jeho vypovedaná myšlienka. A keď predviedol úryvok z hry Kontrabas - to bola nádhera! Skutočný koncert Pána herca - virtuóza divadla. Bola som nadšená. A dodatočne kričím silné Bravó! Ďakujem, majstre, za nezabudnuteľný zážitok.