Prší. Vystupujem z auta, ktoré ma priviezlo na stanicu a utekám si kúpiť lístok do Bratislavy. Pod hodinami ma už čaká Miška s veľkým batohom. Náhlivo si vymieňame udalosti posledných dní/stratil som peňaženku, bol som na otcovej 50tke/. Keď sa nám konečne podarí dostať sa k správnemu vlaku zisťujeme, že je totálne plný. Ruksaky si teda položíme v chodbičke na zem a až do Trnavy poctivo stojíme a tupo hľadíme do okna. Stmieva sa. Predstavujem si, ako sa s týmto dňom končí aj jedna etapa môjho života. Už zajtra...
V Bratislave nás už na stanici čaká jeden dobrý človek, ktorý chce trošku pomôcť budúcim potenciálnym talentom. Po dlhom čase sa opäť veziem električkou. Je to príjemné vidieť 15ročnú punkovú bratislavskú mládež. Vystúpime na mladej garde a točitými uličkami dorazíme až na našu izbu. Malú no napriek tomu útulnú študentskú izbu. Vytiahneme z tašky všetky dobroty, otvoríme si fľašku vínka a bavíme sa až skoro do polnoci. Zaspávam s ťaživým pocitom v oblasti žalúdka. O šiestej ráno do mňa Miška drgne, že treba vstávať. Otvorím oči a bojazlivo sa vrátim späť do reality. Uvarím zelený čaj a zbalím veci do našej putovnej igelitky s veľkým chlebom. O siedmej sa lúčime s našim hostiteľom a so vztýčenou hlavou sa ponáhľame na električku. Zmestili sme sa len tak tak. Je tam dusno a ľudia do nás na každej zástavke narážajú. Cítim sa strašne. Ešte nikdy mi nebolo tak zle. Keď sa konečne dostaneme na Hviezdoslavovo námestie zmätene hľadáme Ventúrsku ulicu. Netrvá nám to však dlho a o 8 sme už zaregistrovaní sedíme v miestnosti s ostatnými uchádzačmi. Pohľad na ich utrápené tváre mi dodáva odvahu. Po rozdelení na tri skupiny sa presúvame na Zochovu ulicu do krásnej starobylej budovy, kde nás už čaká naša komisia.


Ledva sa stihnem spamätať a už vchádzam aj s ďalšími štyrmi do skúšacej miestnosti. Nemám však žiaden strach. Sebavedomo sedím na stoličke a čakám, čo sa bude diať. Najskôr máme prezentovať svoju úvahu. Potom vyzvú tri dievčatá, aby zahrali Goneril tak ako sa naučili, a potom ako veľmi nahnevané a rozzúrené. Zabudnem, kde som a vžijem sa do textu. Na to idem ja kráľa Leara. Hrá sa mi celkom dobre. Zastavia ma a povedia, aby som to zahral tak, že Edmund som ja. Dvakrát ma zastavia a niečo dodajú. Na tretíkrát ma už nechajú hrať až do konca. Potom zase dievčatá Tri sestry. Nakoniec spievame všetci pesničku a v nálade tej pesničky zahráme ešte jeden monológ. Števko sa usmeje a pošle nás preč. Zamyslení a trošku aj zarazení vyrážame s Miškou do mesta. Je nádherne, 15 stupňov, svieti slniečko. Bratislava je úžasná. Uchodení dôjdeme až do sadu Janka Kráľa. Okolo nás prechádzajú malé deti a kývajú nám. Nabudení novou energiu mierime do Auparku, no po polhodine odtiaľ znechutení odchádzame. Na moste SNP obdivujeme okolie hradu a o 13:00 sme znovu na mieste činu. Na rade je už posledná pätica, tak sa usadíme na lavičke a vymieňame s ostatnými svoje zážitky. Ako sa tak pozerám na tých krásnych zaujímavých ľudí okolo mňa, zatúžim tu silno zostať. Vtom sa z dverí vykloní pani Ingrid. Máme si ísť vypočuť výsledky. Moje srdce zrýchlene bije. Števko nám poďakuje za účasť a prečíta čísla, ktoré postupujú. Moje ani Miškine medzi nimi nie je. Postupujú iba šiesti. Ale pán Gajžberg urobil až na tretí krát. Ani neviem ako sme sa dostali na električkovú zástavku. Necítil som nič. Iba veľkú prázdnotu. Celé mesto, ľudia mi boli zrazu cudzie. Úplne bez duše sme sa pobrali ešte do Tesca. Museli sme vyzerať strašne, lebo jedna tetuška sa až zastavila, aby si nás obzrela. O nejakú hodinku sme sa ocitli na Mladej garde a čakali sme na to, aby sme si mohli zobrať veci. Keď dorazil náš hostiteľ mali sme už lepšiu náladu. Jemu a jeho priateľke sme zahrali dva monológy a s novými snami a predsavzatiami sa vrátili vlakom do Žiliny. Prší.
tak teda nič, hej? Nevadí, aspoň budeme spolu v Prahe:)))
A aj tak si ten najlepší herec, akého poznám osobne!!!