Druhá svetová vojna je už pre väčšinu z nás zabudnutou a neaktuálnou minulosťou. Inak je to však v Nemecku. Na úvod by som chcel povedať, že sa tu opäť potvrdzuje, že vnímanie a dopad historickej udalosti prežije udalosť samu. V Nemecku sa zdá, že ani po toľkých rokoch nezmizol pocit viny z národného socializmu a knižka Karla Jaspersa: Otázky viny sa zdá byť iba nevyslyšaným prianím.
Keď Jaspers túto knihu vydal krátko po vojne, chcel predovšetkým poukázať na to, že nielen nemecký národ bol vinný, ale taktiež politika ústupkov pred vojnou urobila svoje. Vinu treba diferencovať, veď predsa nie každý s režimom spolupracoval.
Jeho projekt však skončil neúspechom, pretože aj na začiatku 21. storočia v našej individualizovanej spoločnosti existuje niečo ako kolektívne vedomie a kolektívna vina. A tá obyčajne Nemca ťaží, napriek tomu, že väčšina mladej generácie nemá s Treťou ríšou žiadnu skúsenosť. Spomienky však žijú v v mysliach ľudí aj naďalej. Rozdelenie Nemecka je ešte v živej pamäti. Otázky typu: Ako mohol národ filozofov a teológov urobiť niečo tak hrozné? Ako sa teraz môžeme pozerať Židom do tváre? Sú ťaživé aj po rokoch.
A nedávna história ich až veľmi často pripomína. Nemeckí politici sa populisticky zmieňujú o Benešových dekrétoch aj keď po roku 1989 došlo v našej republike k vyrovnaniu. Ale ,,zástupci" ľudu sa svojich slov nevzdali. Politika je totiž zvyčajne o interpretácii všeobecných nálad. V školách sa zas až enormne často preberá obdobie Tretej ríše. Pokiaľ je pamäť ľudí obmedzovaná iba na jeden úzky výsek minulosti znamená to, že sa k nemu nejakým spôsobom vracia, že ním akýmsi spôsobom stále žije. Je to svojím spôsobom anachronizmus- čas sa síce zastavil no v myslení ľudí zostáva táto udalosť stále živou. Učitelia vlastne stále odkazujú svojím žiakom:
Toto sa nesmie stať znovu, bolo to zlé a musíte to mať stále na pamäti.
V ďalšej časti by som sa rád zameral na nemeckú kinematografiu. Môj dôvod je jasný: Otázka viny sa tu totiž dostáva na program dňa. Najčastejšie vyrábané a najkvalitnejšie filmy poslednej doby sa zaoberajú vojnovou tématikou. K rozboru si zoberiem predovšetkým tieto tri filmy: Deviaty deň, Sophie Schollová- posledné dni a Pád tretej ríše. Začnem filmom Pád Tretej ríše, ktorí zobrazuje udalosti po roku 1945, teda obdobie tesne pred dobytím Berlína. Hitler je tu prezentovaný ako duševne chorý človek, ktorý sa bráni zániku svojho sveta. Film Hitlera ukazuje ako politika, ktorý očakáva koniec, ale nevie si ho pripustiť. Ako lepšie znázorniť otrasnosť toho všetkého ako tým, že ukážete necitlivosť vodcu k vlastnému národu v osudovej hodine? Tvorcom sa podarilo ukázať, že Hitler nebol démon alebo netvor, ale že to bol obyčajný malomeštiak, ktorý to na svet iba hral.
Deviaty deň a Sophie Schollová sa v tomto trochu líšia. Vojna je v týchto filmoch akoby mimochodom a v konflikte sú národný socializmus a kresťanstvo. V prvom filme je predkladaný nacizmus ako obhajca a zároveň ako nepriateľ kresťanských hodnôt, vyšetrujúca Schollová zase vyčíta, kde bol Boh počas Vajmarskej republihy. V oboch prípadoch je jasne ukázané, že nie všetci Nemci boli nacisti, a že ľudia, ktorí zomreli vo vojne, nezomreli zbytočne.
Ostáva nám teda otázka aká ťaživá je pre Nemcov vina? Na to ale okrem nich zrejme nedokáže nikto odpovedať.
Tak toto je moja filozofická úvaha, s ktorou idem zabojovať v Bratislave. Myslím si, že ma to bude dostatočne charakterizovať:-D
Wau, si dobrý, kde sa to len v tebe berie?