Pokra.čuje tichým paralyzovaným hlasom: ,,Stále rozmýšľam nad tým, kde to všetko začalo. Kto rozhodol, že budem práve takýto. Urobil som niekde zásadnú chybu? Možno mala moja mama počas tehotenstva nejakú krízu. Neviem. Cítim sa v tomto veľmi neslobodný. V určitých situáciách sa jednoducho stiahnem a nechám sa ovládať inými. Ako bezduchá drevená bábka. Moje Ja sa začína pomaličky štiepiť na menšie časti, čím strácam svoju niekdajšiu vnútornú silu a energiu. Pod nohami sa mi začína podlamovať zem. Som zúfalý a snažím sa chytiť každej podhodenej príležitosti aj za cenu, že tým idem sám proti sebe." Prestávame ľutovať tohto mladého muža. Nadobúdame presvedčenie, že klame. Chce aby sme ho ľutovali. Je to obyčajný skrachovanec a chudák, ktorý sa snaží iba zaujať. Blázon! Začíname mať k nemu odpor. Chceme odísť. Nechceme už viac počúvať jeho umelé slová. Náhla zmena! Prudkým trhnutím celého tela sa dostane znovu do vzpriamenej polohy. Pôsobí prirodzene a usmieva sa. ,,Takže Deziderko môj, na ofinku si dáme zajtra trošku gelu. Najlepšie toho so stupňom pevnosti číslo 5 nech vyzeráme sexi. Tento pupák si schováme korektorom a tie škuty okolo uší si pekne začešeme. Právnik! Som na teba taký pyšný Dezider." Zdvihne prkienko, vykoná potrebu, ešte raz sa usmeje do zrkadla a odíde. V miestnosti sme ostali už iba my. Nepamätáme sa už ale na to, čo sa tu pred chvíľou dialo, a tak iba tupo hľadíme pred seba.
Komentáře
páči sa mi to, najmä ako si pre rozprávača použil tú druhú osobu množného čísla - je to nezvyčajné, ale zaujme to
super!