Zaskočení náhlou zmenou správania ani nedýchame. Jeho pohľad je tak silný, až máme chvíľami pocit, že cíti našu prítomnosť. Akoby to všetko hovoril práve nám. Cítime sa strašne priehľadní.
,,Hnusí sa mi tento nevinný a večne dobrácky ksicht!- Ste taký milý zlatý chlapec Dezider!- Rada sa s tebou rozprávam- Kiež by aj ten môj bol taký pozorný ako ty- Ale nie je! To už na tomto svete nie je nikto, kto by si vážil pravé hodnoty? To sa všetci chcete iba baviť a užívať si? Nemáte už záujem o romantický rozhovor na suchej lavičke? Myslíte si, že som až tak sprostý, že nevidím, ako ma jednostaj iba využívate? Dajte mi pokoj! Choďte preč! Otravujte svojimi problémami niekoho iného! Ja chcem už konečne žiť! Aj ja mám nárok brať, nie iba dávať! Chcem klamať, podvádzať, okrádať, hanobiť, urážať, ubližovať, nenávidieť, podrážať!" So šialeným výrazom na tvári si znovu sadne na záchod. Pohľadom sa zavŕta do náprotivnej steny. Počujeme, ako intenzívne hltá vzduch. Je to nelichotivý pohľad. Začíname ho ľutovať. Pokračuje tichým paralyzovaným hlasom...
fajné! Koľko to bude mať častí?