Sledujeme 24-ročného muža, ktorý práve vchádza na toaletu. Sadá si na záchodovú misu. Prkienko však nechá na pôvodnom mieste. Prehrabne si svoje neupravené čierne vlasy a vzdychne si. Vyzerá neprirodzene ustato a použito, no napriek tomu je jeho postoj vzpriamený a vyrovnaný. Otočí sa priamo k nám, vidíme mu rovno do jeho zelených očí. Stojíme za nepriehľadným zrkadlom a napäto čakáme, čo sa bude v nasledujúcich minútach diať. Zbystrí pozornosť, rozšíri zreničky a chabo sa usmeje. Tohto muža sme predtým ešte nikdy nevideli. Ocitli sme sa tu čistou náhodou, naša zvedavosť je ale silnejšia, a tak zabúdame na absurdnosť tejto situácie. Poloha nášho hrdinu sa nemení, pridržiava sa rukami o stehná a hľadí k nám. Vtom zmraští tvár a najpokojnejšie, ako vie, povie: ,,Hm, si akýsi bledý Deziderko môj. A čože sa ti také porobilo, že sa na mňa takto pozeráš. Taký inteligentný mladý muž, ako ty, predsa nemôže mať žiadne problémy. Navyše, keď zajtra úspešne končíš svoje celoživotné vzdelávanie. Áno, dajú ti pekný červený diplom, povieš im ako sa na tvoju dobrú výchovu patrí ,,ďakujem", navečeriaš sa so svojou rodinou v luxusnej reštaurácii na hlavnom námestí, a potom už len...Práca, rodina, postaviť dom, zasadiť strom. Bude z teba úspešný právnik! Nadaný, ambiciózny služobník Boží!" Na toto slovo sa postaví, priblíži sa tvárou, čo najbližšie k nám, a hystericky sa začne smiať, pri čom sa celý zapýri.
/pokr. nabudúce/
vau, to je zaujímavé! to si písal ty, alebo cituješ?