20. listopadu 2007 v 21:12 | thomako
|
Po dlhom čase som sa nakoniec odhodlal, že napíšem niečo na tému nemčinárky a ich praktiky. Totiž už deväť rokov sa učím nemčinu a za ten dlhý čas ich mám už celkom dobre prečítané.
Prvá nemčinárka, ktorá ma učila päť rokov na základnej škole bola židovka, čo sa mi zdá trošku paradoxné. Bola to taká malá usmiata, sympatická a večne opálená žienka. Celý čas sme si mysleli, že nosí parochňu. Milá teta, ale iba na prvý pohľad. Nemohla mať totiž v živote deti, a tak si vybíjala svoje trápenie na tých cudzích. Bola na môj vkus príliš falošná a mám pocit, že ma ani nemala moc rada. Ako učiteľka nestála tiež zaveľa. Gramatiku som nevedel takmer vôbec.
Keď som nastúpil na gymnázium na prvej hodine nás privítala malá vysmiata blonďavá teta, veľkými našpúlenými perami a nádhernou ružovou brošňou na búzke. Analyzovala vtedy koľko a z ktorých škôl prichádzajú na ich školu noví žiaci. Už po prvej hodine si vytvorila okolo seba veľkú auru, určitú autoritu a rešpekt. Po čase sme zistili, že bude lepšie, keď sa s touto pani radšej nikdy nedostaneme do konfliktu. No v triede máme takú milú spolužiačku, ktorá sa vyznačuje tým, ako si dokáže s vážnou tvárou obhajovať svoju nevedomosť alebo lepšie povedané sprostosť. Vždy ma to na nej veľmi rozosmievalo, no po čase sa z toho stali doslova záchvaty. Po jednom takomto záchvate, sme si vypočuli aj so spolusediacou strašné morálne poučenie od našej milej nemčinárky. Na ďalšej hodine sme išli automaticky obidvaja odpovedať. Paradoxom tejto profesorky sú jej dllhosiahle monológy na každú tému, ktorú sme preberali. Nikdy nezabudnem ako nám rozprávala celú hodinu aké rôzne vzory látok existujú a na to ako sme museli vedieť každú ulicu v našom meste. Teraz ju mám aj na konverzačkách, kde je už úplne vo svojom živle. Miesto učenia sa rozprávať v cudzom jazyku nám dáva po slovensky prednášky do života a to doslova o všetkom. Dnes sme sa napríklad dozvedeli, že keď vybehnete pešo na ôsme poschodie spálite osemdesiat kalórii, presne toľko koľko obsahuje jeden jogurt. Človek by ju až považoval za polyhistora. Nedávno nás zase zastupola jedna jej kolegiňa. Tiež na pohľad milá pani, ktorá si však po čase dokáže niektorých ľudí rýchlo znenávidieť a znepríjemňovať im život. Za tých deväť rokov som mal iba jednu normálnu nemčinárku, ktorá však po roku ochorela a teraz ju zastupuje jedna strašne divná ropucha.
Neviem čo spôsobuje toľkú špecifickosť týchto žien, no dúfam, že to nie je samotný nemecký jazyk, ktorý je veľmi tvrdý a má presne stanovené pravidlá. Ich učiteľky sa potom správajú ako keby sa celý svet točil iba okolo nemčiny, čo je podľa mňa veľká škoda. Sú to veľmi zvláštne ženy.
úplný súhlas - nemčinárky sú divné. Bohužiaľ v tom zlom slova zmysle..
btw: "analizovať" - Tomáš, no táááááááááák!!!