close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
,,Nič nevyvolá tak prudko pocit nekonečna ako ľudská hlúposť."

Môj trip do Čiech

2. listopadu 2007 v 17:50 | thomako |  stalo sa mi...
Zobudil som sa ráno 31. októbra o 4:15, obliekol sa, najedol sa a s tým najväčším odhodlaním som čakal na svojho spolužiaka, ktorý bral mňa a ešte dve kamarátky auto do Brna na veľtrh vysokých škôl. Cesta bola príjemná, trošku síce pršalo no keď sme tam dorazili, svietilo už krásne slniečko. Hneď ako som vystúpil z auta som cítil, že som v úplne inom svete. Možno nie v krajšom, ale určite zaujímavšom. Prezreli sme si tie školy, ale zdá sa mi, že mám v tom teraz ešte väčší zmätok ako predtým. Trošku ma zarazil chladný prístup jedného profesora z VŠE. Nenechal som si tým však pokaziť náladu a vybrali sme sa do mesta hľadať nejakú dobrú hospodu.. Počul som, že v Brne je takmer 3000 takýchto zariadení. My sme si vybrali takú, kde sa dalo aj najesť a to iba za 65 koruniek/predsa sme len študenti/.
V Brne študuje jedna moja kamarátka a rodáčka z našej obce, ktorá sa mi ponúkla, že ma trošku povodí po tomto meste. Napísala mi, že sa máme stretnúť pri veľkom červenom kostole, no takýchto kostolov tam majú žiaľ viac. Vďaka jednému dobrému a ochotnému dedkovi sa mi našťastie podarilo nájsť ten, ktorý leží v blízkosti Filozofickej fakulty, kde študuje moja kamarátka. Ocitol som sa priamo v študentskom epicentre a v tom momente som neskutočne zatúžil zostať a nechať sa unášať touto masou ľudí. Musel som však ísť ďalej. Rozlúčil som sa a o 4 som nasadol do vlaku, ktorý ma doviezol až do Ostravy. Cesta vlakom bola dosť zaujímavá, pretože som sedel vedľa štyroch... nazvime ich ,,Honzíkmi", ktorí celú cestu a s tou najväčšou dôležitosťou rozprávali o škole, maturite a samozrejme o svojich sexuálnych zážitkoch/ja som pri tom nenápadne čítal jednu knižku/ Zistil som ako blbo musím pôsobiť na okolie, keď sa dokážem tak často a dlho baviť o škole a potom keď už všetko vyčerpám, skončím pri sexe.
V Ostrave zas študuje moja sestra. Povedal som si, že keď už budem v tých Čechách pôjdem ju pozrieť. Mal som však jeden malý problém. V Brne sa mi akosi minul celý kredit/kdesi v novinách písali, že vraj sa roemingi zlacňujú, pozor minúta nestojí už 60 korún, ale "iba" 50/, takže som sa jej nemal ako ozvať kedy a kde prídem. Neostalo mi nič iné ako trošku improvizovať. Prišiel som na prvú električkovú zástavku, opýtal som sa ako sa dostanem na internáty a došiel som tam. Pamätal som si, že býva na izbe číslo 707, lenže som nevedel v ktorom pavilóne. Chcel som sa opýtať na vrátnici, no vrátnik tam ako na just nebol. Rozhodol som sa, že to skúsim v Céčku. Zaklopal som no otvoril mi nejaký zhúlený chalan. Nikdy vraj o mojej sestre nepočul, ale potešil by sa keby ju tam v izbe niekde našiel. Prestávalo ma to už baviť, tak som zastavil prvého človeka, ktorý išiel okolo a poprosil som ho či by som si nemohol zavolať. Bol som príjemne prekvapený jeho ochotou. Nakoniec bývala v Déčku...Majú tam celkom útulne internáty, nie sú veľké, ale cítite sa tam dobre. O takú hodinku neskôr sa tam už nazbierala sestrina partia a dali sme si nejaké to pivko. Dobre mi tam s nimi bolo... Zašli sme tam ešte na diskotéku. Predstavte si, že v areáli internátov ich majú dve a celkom dobré. Nedokázal som sa pri nich síce úplne odosobniť, predsa len medzi nich nepatrím, ale uvedomil som si, že celé to "haló" okolo maturity a VŠ má zmysel.
Pár hodín som si pospal na tvrdej zemi, vypil silnú kávu, kúpil si niečo v meste a sadol si o 2 na rýchlik domovdo Žiliny. Sadol som si hneď do prvého vagóna kde sedeli iba dve mníšky a vychutnával si krásnu prírodu spoza okna. Potom prišiel najhorší šok celej mojej cesty. Zastavili sme niekde v blízkosti Karvinej, vlak sa trošku zatriasol, ale znova sa pohol, tak som si ďalej spokojne sedkal a tešil sa, čo mi mama doma navarila, lebo som bol už hladný. Vtom som si všimol, že slnko sa na mňa díva z opačného okna ako pred chvíľkou, no ani ti mi vôbec nevadilo. O chvíľku ku mne prišiel kontrolór, štikol mi lístok, no keď mi ho vracal sa zarazil a po poľsky mi oznámil, že vlak v ktorom som išiel sa delil na dve polovice a že táto polovica ide do Waršavy. Stuhol som na kameň, a chvíľku mi trvalo kým so vôbec prehovoril. On mi už medzitým vypísal pokutu na 72 zlotých. Od zúfalstva mi vybehla veľká slza a začal som mu všetko vysvetľovať. Povedal mi, že sa to stáva no musím mu aj tak zaplatiť a vystúpiť na najbližšej zastávke-v Katowiciach. Keď som si predstavil kde to asi je, prišlo mi zle. Samozrejme pri sebe som toľko peňazí nemal, no keď videl aký som zúfalý, zobral si aj mojich posledných 200 korún, čo som pri sebe vtedy mal. Začal som tuho rozmýšľať ako sa odtiaľ dostanem. Na stopovanie už bolo dosť neskoro a peniaze na lístok som nemal. Nemal som ani ako dať rodičom vedieť, kde som. Rozbehol som teda zo stanice prosiť niekoho o pomoc. Prvé, čo som uvidel bol kostol, až vtedy mi úplne došlo, že som v Poľsku. Stáli tam nejakí ľudia a začul som niečo po nemecky. Okamžite som bežal k nim a vysvetlil im/po nemecky/ čo sa mi stalo. Mobil nemali, ale zložili sa mi na kartu do telefónnej búdky. Boli tak ochotní, že ma k nej až doviedli. Moju mamu skoro trafilo, no povedala že pre mňa teda príde. Poďakoval som sa tým ľuďom no oni akosi nie a nie odísť. Začali mi niečo rozprávať o pravom Ježišovi až som sa dozvedel, že sú to Mormoni. No bol som im veľmi vďačný, tak som si ich vypočul. Ale keď mi už tlačili do rúk nejaké papiere, slušne som im zdrhol. Sadol som si na prvú lavičku a díval sa vôkol seba. Doľahla na mňa celá absurdita tejto situácie, bezmocnosť a opustenosť. Mal som potom ešte čas, tak som si poprezeral historické centrum. Celkom pekné, ale príliš sa tam odrazilo oné postmodernistické umenie. Tesne pred ôsmou hodinou som zrazu začul pred stanicou svoje meno. To sa už ku mne rútila moja mama. Nikdy som nebol tak rád, že ju vidím...
Keď človek o to píše, občas sa aj nad sebou zasmeje, no tak ako som vždy chcel z domu odísť niekam ďaleko, tak som teraz rád, že som tam.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 nightmare nightmare | Web | 2. listopadu 2007 v 20:25 | Reagovat

VAU!!! no, máš zážitok na celý život, ako tak čítam.. Boha, stretnúť v Polsku Mormónov - to sa može naozaj stať len tebe! :DDDD ale aspoň si si zašprechoval!:))) ..toto mi ešte poozpráwaš podrobnejšie! btw: kedže som si ja šikowná zabudla aktivovať roaming, tvoja smska mi prišla až na spiatočnej ceste na slovenskýxch hraniciach.. nj, som to zas posrala..

2 lorelei.g lorelei.g | E-mail | Web | 2. listopadu 2007 v 20:32 | Reagovat

Panejo!! Upřímně se skláním před Tvým vypravěčským talentem a stylistikou. Byl by z Tebe skvělý publicista. Sehr gut :-)

3 thomako thomako | E-mail | 2. listopadu 2007 v 22:56 | Reagovat

Nevadi nightmare, keď tam pôjdeme na skúšky všetko dobehneme. Publicista? Mne slohy nikdy až tak nešli... toto išlo akosi samo

4 nightmare nightmare | Web | 3. listopadu 2007 v 16:13 | Reagovat

thomako: lorelei študuje žurnialistiku, ako twrdí! Ona sa wyzná!:)))

a na toto si ťa fakt rezerwujem - chcem to počuť prwá! :DDD Ked ono je to také super!!! :DDD Nemeckí Mormóni! :DDDD

5 namea namea | 4. listopadu 2007 v 17:33 | Reagovat

no ale ozaj thomako, toto je uplne neuveritelny zazitok:DDD este svojim vnucatam o tom budes raz rozpravat, normalne legenda sa  z toho stane:) a ti nemecki mormoni...skoda ze som tam aj ja nebola:)

6 ajwi ajwi | E-mail | 8. listopadu 2007 v 13:51 | Reagovat

Tomáš, túto veselú story si prečítam vždy keď budem na dne.... a vždy keď budem cestovat z Brna do Žiliny cez Katovice, spomeniem si na teba.... well done, ale live verzia bola aj tak na zdochnutie od smiechu!!!!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama