Berlín
28. května 2012 v 0:12 | Tomas
|
stalo sa mi...
Berlín...
-15 0C...
Nechali ma tam, bláznivé dve chorvátske lesby!
Odchádzam z kina, kontrolujem maily. Nejaký Kreuzkoln reaguje na môju zúfalú prosbu: "You can come, but you have to share a bed with me..."
Ísť na stanicu a domov?
Kontrolujem adresu, posledná ulica, ktorá ešte bola zobrazená na mojej "free" mape. Áno!
V metre ma zrazu vyruší silný krik, spustí sa bitka sprevádzaná krvou. Ľudia začnú silno búchať na vodičovu kabínu.
Polícia, putá a opäť ticho. Som v srdci berlínskeho Neukolnu.
Postupujem podľa inštrukcií a dostávam sa do baru, kde na mňa má čakať môj hostiteľ.
Všetko je tmavé, ošarpané steny, drevené stoly. Objednávam si pivo a čakám...
Keď v tom začne hrať táto pieseň.
My sweet prince, you are the one...
Love poem
22. května 2012 v 11:49 | Pessoa
|
na slovíčko
I have ideas and reasons,
Know theories in all their parts,
And never reach the heart.
Know theories in all their parts,
And never reach the heart.
Jed
22. dubna 2012 v 16:02 | Kundera,M.: Valčík na rozloučenou
|
Knihy
"Človek má dostať v deň svojej plnoletosti jed. Mal by mu byť predaný pri slávnostnom ceremoniele. Nie preto, aby ho lákal k samovražde. Naopak, aby žil s väčšou istotou. Aby žil s vedomím, že je pánom svojho života a smrti."
...I love Pessoa...
18. ledna 2011 v 23:09 | Fernando Pessoa
|
na slovíčko
I am nothing.
I shall always be nothing.
I cannot wish to be anything.
Aside from that, I have within me all the dreams of the world
I shall always be nothing.
I cannot wish to be anything.
Aside from that, I have within me all the dreams of the world
Môj Island
25. listopadu 2010 v 17:19 | Tomas
|
stalo sa mi...
Pripadá mi to stále trošku neuveriteľné. Toto leto som strávil na Islande. Teraz, s odstupom niekoľkých mesiacoch, keď počujem slovo Island, akoby sa mi na chviľu zastavil svet . Vybaví sa mi zasnený pocit hlboko vo mne skrytej a stále prežívajúcej krásy. Krásy surovej, ale nádhernej prírody, ktorú som si tam tak často vychutnával. Ten pocit si v sebe starostlivo chránim, je to poklad, čo som si so sebou priniesol domov, a ktorý ma usvedčuje v tom, že odísť sám tak ďaleko na sever ako dobrovolník má svoje čaro.
Návrat domov bol veľmi zvláštny. Na Islande som stretol, zoznámil sa a prežil pár krásnych chviľ s mnohými ľudmi, menej už ale bolo tých, o ktorých by som mohol povedať, že sú moji priatelia. Pár dní pred mojím odchodom, odišiel posledný a ja som si uvedomil, že moja misia sa končí a ja musím ísť. Tie posledné dni mi bolo veľmi smutno. Všade boli spomienky, ale nikde ľudia.
V tomto článku by som spomenul, a tak si aj sám pre seba uchoval pár momentov, ktoré sa skrývajú za už spomínaným pocitom.
Opäť v Drážďanoch
19. dubna 2010 v 22:31 | tomadur
|
stalo sa mi...
Po čase sa mi opäť naskytla skvelá príležitosť zacestovať tak, ako to mám sám najradšej- spontánne, bez väčších plánov či očakávaní a hlavne čo možno najlacnejšie. Taký môj social tourism.
Bol pondelok večer a ja som sedel s kamarátkou na pive pri kubánskej hudbe. S touto kamarátkou som minulý rok navštívil práve Drážďany. Spomínali sme na to, čo sme tam všetko zažili. Na to sa mi pochválila, že odchádza do Londýna a následne do Španielska. Len-tak v strede semestra (to však ešte nevedela, že vulkán na Islande sa opäť prebudí k životu a zostane na letisku:). Vtom som dostal obrovskú chuť niekam vyraziť. Doma som si zapol internet a našiel si, aké bude počasie cez víkend v Drážďanoch- slnečno. Klikol som na stránku couchsurfing, kde som aktívnym hostiteľom, ale stýle nie aktívnym cestovateľom. Skopíroval som nejaké vydarenejšie časti mailov vydarenejších žiadostí o ubytovanie a spravil vlastnú, ktorú som poslal šietim vybraným couchsurferom a šiel spať. V stredu mi prišla kladná odpoveď. V tejto fáze už bolo iba potrebné nájsť niekoho, kto tam so mnou pôjde. Po niekoľkých odmietnutiach som napísal Jane, kamarátke mojej kamarátky, s ktorou som sa pár krát stretol v bare, s tým že ak odmietne nikam nepôjdem. Neodmietla a ja som okamžite začal konať. Zavolal som na spolujazdu a dohodol si cestu z Drážďan do Prahy na nedeľu večer. Pre predstavu taká cesta stojí 200Kč. Na druhý deň som kúpil bryndzu, zabalil si haluškovač, víno a pár vecí na prezlečenie a nakresil si tabulku na stop. Zraz 7:30 na výpadovke na diaľnicu, Zdiby u Prahy.
Prepoveď vyšla a bolo krásne jarné ráno. Postavili sme sa na krajnicu, vytiahli víno, ubalili cigaretku a stopovali. Po dvoch hodinách, troch menších presunoch sme boli stále V Zdiboch. Nad nami však stále visel bilboard ODS- Naděje. A ako to býva aj v politike, auto síce zastalo, ale o nadeji sa ešte rozprávať nedalo. Nastúpili sme do auta popleteného araba, ktorý nás po desiatich kilometroch nechal uprostred diaľničného nadjazdu. V tom momente som na chvíľu zapochyboval, že sa môžem odtiaľ dostať. Prejavila sa ale ženská vynaliezavosť a postavili sme sa na biele pruhy diaľničného privádzača. Hneď druhé auto nám zastavilo s oznámením, že nás môžu vziať až do Nemecka. Nie však do Drážďan, ale do Saského Švajčiarska, čo je asi 40km pred Drážďanmi. Hlavne nech sme odtiaľ preč. Neľutovali sme, pretože okolie rieky Labe skutočne stálo za menšiu zachádzku. Vystúpili sme v malom mestečku Bad Schandau, sadli si na lavičku a popíjaním vínka rozmýšľali ako ďalej. Rohodli sme sa jednoducho postaviť na chodník, keďže tam bola veľmi úzka cesta a čakať či nám niekto zastaví. Zastavilo. Červené auto a s mladým nemcom nás doviedlo až do Pirna, čo je mesto tesne pred Drážďanmi. Dokonca nám dopuručil skvelé miesto na stop a dal nám číslo s tým, že večer ide na párty do Drážďan a môžme sa stretnúť. Keďže mal plný kufor piva, s prijatím pozvania sme problém nemali. Postavili sme sa asi 50m pred križovatkou, kde pribrzďujú autá a je väčšia pravdepodobnosť, že niekto zastaví. Po piatich minútach k nám z auta vykukla pani, ktorá nás s nadšením vzala až do centra mesta. Mala tak okolo 50, minisukňa, dlhé čierne vlasy, proste parádna ženská! Po šiestich hodinách sme sa tak dostali do cieľa.
,,I go where the wind takes me and don't need to think."
15. dubna 2010 v 19:57 | Fernando Pessoa
|
na slovíčko
This morning I went out very early,
Because I woke up even earlier
And had nothing I wanted to do.
I didn't know which way to go,
But the wind blew hard toward one side,
And I followed in the way it pushed me.
So has my life always been, and so I would like it to always be--
I go where the wind takes me and don't need to think.
Because I woke up even earlier
And had nothing I wanted to do.
I didn't know which way to go,
But the wind blew hard toward one side,
And I followed in the way it pushed me.
So has my life always been, and so I would like it to always be--
I go where the wind takes me and don't need to think.
Fernando Pessoa
Dobře utajené houlse
22. března 2010 v 17:55 | Miroslav Horníček
|
Knihy
"Vidíte-li muže, který při pohledu do dálky mhouří oči, mužete bezpečně prohlásit, že je krátkozraký; vidíte-li ženu, kteráčiní totéž, nemužete vědět, zda je krátkozraká, či zda se jí mhouření očí zalíbilo v popisu Anny Kareniny."
"Žena není pírko a nemuže být jako pírko zvednuta. To je obraz, příměr a metafora, tedy věc určena k přečtení a ne k vykonání. "
"Nelze být s věcmi a zustat lhostejný k jejich malým životum. Člověk, který neví o občasné trudnomyselnosti svého kapesního nože, který lehkomyselně přehlíží noční úzkosti svých náramkových hodinek a nestará se o drobná vyražení svých brýlí, muže od svých věcí a života čekat jen málo. Není schopen porozumět svým věcem. Není schopen je miít a není schopen je strácet."
"Každý člověk má svou odvrácenou tvář. Někdo proto, že je odvrací, jiný proto, že ji přivrátit nemuže."
"Lidé jsou labilní- vznášejí se a padají, padají a opět vzlétají, padají nevědouce o svém pádu a jsou nesmírne vysoko, aniž by to tušili. Rozcházejí se ve svých názorech na vlivy povznášející a zhoubné a dokonce každý sám v sobě občas zaváha mezi fugou a rumem a neví, kde mu hlava stojí, zda mezi hvězdami či v kaluži, ale rozcházejí-li se v tak mnohém, je málo, je žalostne málo toho, v čem by se sešli a scházeli."
V električke
11. ledna 2010 v 0:09 | ToMasDur
|
na slovíčko
-Co to posloucháš?
-Rytmus.
-To je co?
-Hip-hop vole!
-Aha...
Bol raz jeden človek
27. prosince 2009 v 21:31 | thomako
|
na slovíčko
Bol raz jeden človek. Spočiatku bol úplne sám. Bolo mu smutno, a tak sa rozhodol, že sa pokúsi niečím svoje okolie zaujať. Nie vždy sa mu to darilo, ale postupne si našiel kamarátov a priateľov. Naučil sa, že najľahšie sa dá vyčariť úsmev, keď si dokáže urobiť srandu sám zo seba. Naplňovalo ho to šťastím a spoznával stále nových a nových ľudí. Ako tak spoznával, zistil, že s niektorými rád robí to a s inými zas hento. Páčilo sa mu aký je ten jeho život zrazu pestrý. Som tu Ja a Ja, keď tu nie sú Oni, a keď sú tu Oni, tak nie s Nimi. Niektorých mal radšej, druhých menej, ale rád sa stretol s každým. Slovo partia mu prišlo, akoby mu niekto To ostatné chcel brať. Oni však časom zistili, že im to nestačí. Povedali mu, aby si vybral. Bol z toho veľmi smutný, pretože niečo také nevedel. A keďže to nevedel, nevybral si. A tak žil vo veľkom zmetku.
Další články
- Tak tak nejak 19. prosince 2009 v 21:58
- I´m going on 24. listopadu 2009 v 18:13
- I light a cigarette... 1. listopadu 2009 v 0:29
- Cesta domov 28. října 2009 v 15:09
- La música de Sergi 14. října 2009 v 16:51
- Workcamp-Pinós-Catalunya 1. října 2009 v 21:40
- De viaje 25. září 2009 v 19:10
- Kniha neklidu 21. září 2009 v 23:34
- Fernando Pessoa 5. září 2009 v 20:19
- Leto začalo 27. července 2009 v 21:34